Takže v prvom rade musím samozrejme pogratulovať víťazom, ale aj porazeným. Veď každý športovec, či už sa umiestnil na prvom, dvadsiatom, alebo hocijakom inom mieste reprezentuje Slovensko a tým aj nás všetkých. Presnejšie výsledky ankety nájdete na internete ľahko. Stačí zapnúť Google, takže rozpisovať to sem nemusím a ani nebudem, pretože ani nechcem v mojom blogu spomínať žiadne iné mená. Najmä z dôvodu, že sa mi ľahko môže stať, že zabudnem popri iných spomenúť niekoho iného a ten by sa mohol uraziť. Takže ak budem spomínať nejaké mená, tak len v prípade, že budem musieť vyjadriť nejakú naozaj silnú myšlienku (napríklad, som rád za tú topánku na Busha, akurát škoda, že ten novinár netrafil…) a podobne.

No ale späť ku športovcovi roka. Prečo teda toto vlastne píšem? Jednoducho preto, že mi v ankete tak trošku niečo chýbalo a tým niečím myslím telesne postihnutých športovcov. Myslím, že hlavným merítkom posudzovania úspešnosti športovcov v ankete boli jednoznačne olympijské hry v Pekingu. Takže trošku to zosumarizujem:

• Zdraví športovci – 6 medailí (3 zlaté)
• Handicapovaní športovci – 6 medailí (2 zlaté)
• Počet ocenených handicapovaných športovcov – 0

Tiež robím šport telesne postihnutých a nekritizujem túto bilanciu kvôli tomu. Niekto by mohol povedať, že je to odo mňa egoistické. Ale s tým by som súhlasil, len keby som medailu získal aj ja. Lenže keďže som sa neumiestnil na žiadnej z prvých troch pozícií, tak to píšem s úplne čistou dušičkou.

Z počtu ocenených telesne postihnutých športovcov mi je jasný prístup slovenských médií, redaktorov a novinárov k športu handicapovaných (samozrejme sa nájdu výnimky, ale nebudem ich menovať. Náhodou by som na niekoho zabudol… Oni vedia o kom hovorím, oni vedia komu patrí naša vďaka. Boli s nami buď priamo v Pekingu, alebo nám držali palce doma). Osobne mi žiadna medializácia nechýba, len jednoducho mám pocit, že tí ľudia, ktorí takisto reprezentujú Slovensko a takisto dokázali najlepší možný úspech aký sa dá v športe dosiahnuť, by si zaslúžili aspoň jednoduché uznanie. Tak ak to teraz číta náhodou nejaký redaktor, novinár, alebo hocikto iný, kto rozhodoval o oceňovaní športovcov roka, tak by som im rád položil dve otázky:

Aký je rozdiel medzi medailou z olympijských a medailov z paralympijských hier?

Aký je rozdiel medzi zdravým a handicapovaným športovcom?

Bezmála tri týždne fantastických zážitkov. Ak poviem, že najväčších v mojom živote, tak mi verte! PH Peking 2008 boli neuveriteľné a neviem ako by som mal opísať moje dojmy čo najreálnejšie. Od kultúry a národ, cez luxusné a moderné športoviská, krásnu olympijskú dedinu až po samotné paralympijské hry. Bol to tak silný zážitok, že niečo takéto sa mi v živote už asi nikdy nebude opakovať. A som nesmierne hrdý, že som sa toho mohol priamo zúčastniť.

Asi som to tu na mojom blogu ešte nespomínal vďaka čomu som sa do Pekingu na PH dostal. Som reprezentant Slovenskej republiky v športovej streľbe a tak nejak sa mi darilo, až som sa nominoval do Pekingu. Bohužiaľ, chcelo to ešte tú štipku športového šťastia a potom by bola aj tá “placka”. Skončil som na najlepšom piatom mieste, čo je si myslím tiež obrovský úspech, ale to viete. Keď už sa tam človek dostane, tak piate miesto ho až tak neuspokojí, keď k medaile chýbal len chlp.

Ako prvé musím spomenúť zážitky z otváracieho a zatváracieho ceremoniálu. To sa len ťažko opisuje tá atmosféra. Keď sto ľudí zareve, tak je to bordel, ale keď (plus-mínus) 100-tisíc ľudí zareve, zakričí, zadupe, zatlieska, vytrhajú si vlasy a usmejú sa, tak to je peklo (v tom najlepšom slova zmysle). Ten zážitok pri vstupe z tunela spod štadióna do toho kotla na ploche pri vlajkovom pochode je nezabudnuteľný. Program, choreografia a ohňostroj. Kreácie akrobatov vo vzduchu, tisíce tanečníc, šaolinských detí (tancujúcich na hlave – ani jeden nespadol… čakali sme, ale nič) Zapálenie olympijského ohňa, ohňostroje a olympijská atmosféra. To všetko vám vyčarí také pocity, že neviete či máte plakať, alebo sa smiať. Hlboko do mysle ako parazit sa vám zaryje najkrajší zážitok vo vašom živote a vám po skončení ostane len lúto, že to netrvalo ešte chvíľku (aj dve-tri). Hlavný štadión (Birds Nest/Vtáčie Hniezdo) bol obrovský na fotografiách čo som videl predtým, ale v skutočnosti je ešte väčší. Je krásny a spolu s ostatnými štadiónmi a športoviskami vzbudzoval obdiv. “Kocka”, ako sa prezívalo národne akvatistické centrum – plaváreň (National Aquatics Center) bola po Vtáčom Hniezde azda druhá najkrajšia stavba akú som mal možnosť vidieť. V noci keď ich osvietili, tak koniec… Sánka na zemi a jazyk päť metrov predo mnou vyrolovaný na zemi. Naozaj úžasné.

Každopádne Peking vo mne zanechal veľa. Číňania sú naozaj milý ľudia a ja som len žasol od údivu ako sa k nám správali. Po celú dobu sme sa stretávali len s úsmevom a vrúcnymi pozdravmi. Dobrovoľníci v dedine a na športoviskách boli tiež perfektný. Boli to všetko študenti a študentky univerzít, ktoré mali to šťastie, že sa tam vôbec dostali. Na zatváracom ceremoniále som sa rozprával s jednou dobrovolníčkou a tá mi hovorila, čím si prešla aby sa tam dostala. Teda okrem toho, že ovládala anglický a francúzsky jazyk, tak musela byť aj patrične pekná (naozaj bola veľmi zlatá) a musela sa vmestiť aj do určitej výšky a váhy. Čo ma ale vôbec neprekvapuje, keďže Čína mí 1 miliardu a 300 miliónov obyvateľov, takže vyberať majú z čoho.

Pred odchodom do Pekingu som si naštudoval maličkú brožúrku. Turistického sprievodcu aby som mal aspoň nejaký prehľad o samotnom meste a vedel aké pamiatky a zaujímavé miesta sa tam nachádzajú. Iste nemusím hovoriť o tom akú bohatú kultúru a tradície Čína má. Jej kultúra je jedna z najväčších na svete a je naozaj krásna. A ja ako milovník umenia, aj keď najmä moderného, som sa aspoň niekam dostať musel. Čo bolo ale dosť ťažké, keďže pre športovca takéto hry nie sú dovolenka ale tvrdá drina (záleží aj na športe). Takže zo zhruba troch týždňov strávených v Pekingu som mal dva dni voľné a tak som stihol navštíviť “len” Čínsky múr a Zakázané mesto. Zážitok to bol opäť neskutočný a krásny. Sú to dve obrovské pamiatky a len ťažko sa dá opísať ich krása ak to niekto sám na vlastné oči nevidel (samozrejme záleží na vkuse a nie každému sa to páčilo, ale ja som bol ohromený). Bolo ale pekné pozorovať na každom kroku zachovávanie čínskych tradícií. Ak ste sa pohybovali po Pekingu, tak na každom kroku ste sa stretávali s tradičnou čínskou architektúrou a rôznymi symbolmi a znakmi čínskej kultúry. Škoda že Slovensko si tiež neváži svoje tradície na podobnej úrovni a nereprezentuje sa toľko nimi. Veď mali by sme čo ukázať.

Jedna z naozaj super vecí, čo ma nesmierne bavili, boli čínske trhy, predavači a ceny! Ak pôjdete na nejaký trh, v žiadnom prípade neprejavte o tovar, ktorý chcete záujem. Tvárte sa, že je pre vás drahý a v žiadnom prípade ho nekupujte, pokiaľ sa vám nepodarí dať cenu dole minimálne na tretinu z pôvodnej sumy. Na pätinu už ste frajer/ka. Vyjednávajte a žiaden ostych. Je to celkom zábava. Ja som to teda ešte nikde inde nezažil, ale bolo to zaujímavé. Hlavne keď sa ma predavačka snažila presvedčiť, že mi predáva pravé striebro a kvôli tomu ho bola ochotná aj zodrať o zem… Dávajte si ale pozor a nenechajte sa oblbnúť rečami o ich kvalite (Rolexky, Omegy alebo Breitling hodinky kúpite aj za smiešnych tisíc korún). Predavači vás budú nepríjemne ťahať za ruky do svojich obchodov a doslova sa o vás budú trhať. Nebojte sa ich, oni tu budú vždy myslieť dobre, len sú trošku viac otravnejší, ako sme zvyknutí.

Jedna z vecí na ktoré som bol veľmi zvedavý bol komunizmus v Číne. Počúval som len samé reči o porušovaní ľudských práv, o diktatúre a podobne. A schválne, myslíte si, že som videl ako čínsky vojaci kameňujú obyvateľov za to, že si odpľuli na zem? Ani zďaleka. Peking je moderné a jedno z najvyspelejších miest na svete. Už len po prílete mi padla sánka z letiska. Potom mi padala každú chvíľu síce, ale prvý jej pád bol zaznamenaný na letisku (ak nerátam naozaj peknú letušku z nášho letu). Moderne vybudované mesto, futuristické budovy, veľmi kvalitné cesty (takú asfaltku môžme závidieť). Konieckoncov, je pravda, že ten komunizmus tam je, ale ono to tam funguje. Ľudia si pred prácou, alebo žiaci pred vyučovaním v škole pekne nastúpia vonku, vypočujú si nejakú “hlavu” pocvičia si a šup do práce/do školy. Dobrovolníci vždy navečer nastúpili do radov pri ich ubytovni a dostávali rozkazy – čo sa bude na druhý deň robiť a kto čo bude mať na starosti. Bol to jeden systém a každý ho rešpektoval a všetko tam fungovalo. Tým ľuďom tam vôbec nevadí, že majú komunizmus. Oni sú tak od malička zvyknutí a inak si žiť ani nevedia predstaviť. Vedeli by ste si tam predstaviť nejakú demokraciu? Neexistuje! Prečo niekomu vadí režim v čínskych väzniaciach? Porušovanie ľudských práv? Na vrahoch, pedofilov a podobne? Myslím, že väčšina z nich v tomto prípade dostala to, čo si zaslúžia. Prečo by som sa mal zaujímať či sa má vo väznici dobre nejaký hajzel, čo znásilnil a zabil pár detí? Len nech si pekne na vlastnej prdeli zažije to, čo spôsobil on druhým. Niekedy je pravda, že pod zákon sa niekto dostane omylom, ale ukážte mi, koľko nevinných to dopracuje až do väzenia? Toľko ľudí dokázať udržať pod kontrolou, chce systém a oni ho tam majú a čuduj sa Bush ono to tam absolútne funguje a nikto si nesťažuje. Možno aj kvôli tomu tam tak ľúbia svojho Mao Ce Tunga, ktorý to tam pravdepodobne všetko nastolil a tento systém vytvoril. Aj keď to možno nebol anjel, tak klobúk dole. (malá rada: Ak si chcete získať záujem Číňanov a stať sa na nejaký okamžik v Čine celebritou, tak stačí na správnom mieste ukázať na Maovu podobizeň a zakričať “I love Mao Ce Tung”)

Ak by som mal hľadať nejakú chybu na celých paralympijských hrách, tak by som sa márne snažil (aj keď jedna by sa teda našla. Ale tá nás len dobre pobavila. Neviem či boli murári, čo stavali náš byt v dedine opitý, ale voda v sprche neodtekala tým správnym smerom. Ich vodováha asi stagnovala a tak okrem toho že tiekla do druhej strany ako do odtoku, tak ešte ani ten chudák nefungoval správne akoby mal a tak ešte museli medzi kachličky vyrezať odtokové ryhy aby to nejak ututlali). Všetko ostatné fungovalo na 110%, ako švajčiarske hodinky. Naozaj to bolo úžasné a nádherné. Olympijské a paralympijské hry sa nesú v znamení jednej krásnej myšlienky a tou je priniesť mier do celého sveta. Naozaj to funguje. Prečo potom ľudia a politici nedokážu pochopiť, že ak sa žiť v tom priateľskom duchu a v mieri dá na nejakú chvíľu, tak prečo by sa to nedalo aj natrvalo? (Prečo existuje Bush a priblbnutá americká politika a musia sa do všetkého srať? Teda okrem iného no…) Som vďačný za zážitky, pocity a dojmy aké som si odtiaľ priniesol a ďakujem všetkým, ktorý mi pomohli v tom dostať sa tam (oni vedia o kom hovorím), ďakujem SPV za zorganizovanie slovenskej výpravy, ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce (sorry ľudia, snáď v Londýne sa mi podarí aj nejaký kov) a hlavne jedno veľké, obrovské a najväčšie ĎAKUJEM patrí Číne!

Xie Xie Beijing

(a ďakujem sebe, že som to dopísal a môžem isť spať… Zajra ešte doplním nejaké fotky)